stymfal

O dievčatku so zapaľovačom a jej štyroch zázračných schopnostiach rozprávka Mimo všetkého normálneho, žije teraz jedno dievčatko. Ako sa to stalo? Počúvajte... Bolo, nebolo, v krajine úplne obyčajných ľudí zvanej Šedozem žilo raz dávno malé dievčatko. Bolo ozaj maličké, ostatným rovesníkom siahalo sotva po plecia. Volalo sa Luxinka. Luxinka bola veľmi roztopašná, dospelí o nej vraveli, že je nezvládnuteľná. Hrýzla, bila sa, chcela lietať a nedokázala sa sústrediť na jednu vec, stále musela niečo robiť alebo na niečo myslieť. Dni v Šedozemi plynuli, Luxinka bola čoraz divokejšia a rodičom sa zdalo, že by bolo vhodné poslať ju na výchovu k starému mudrcovi, ktorý žil celkom na hraniciach Šedozeme. Mudrc sa volal Kolorius, nosil čudný farebný odev a býval vo vysokej veži z krištáľu, odkiaľ mal výhľad na celý svet. Rodičia si Luxinku jedného dňa zavolali a oznámili jej svoje rozhodnutie. Dievčatko zosmutnelo, pretože si myslelo, že sa jej rodičia chcú zbaviť. Darmo jej vysvetľovali, že je to len pre jej dobro...Luxinka sa zaťala a prestala rozprávať a smiať sa. Rodičia ju teda odviezli na koči až k hraniciam Šedozeme a zaklopali na bránu krištáľovej veže. Kolorius ich privítal nevídanou farebnou svetelnou šou a Luxinka takmer zabudla, že nerozpráva a nesmeje sa a nechýbalo veľa, aby vykríkla od úžasu. Kolorius jej bol hneď sympatický. Obrovská postava starca sedela na jagavom tróne, mohutná biela brada mu splývala po hrudi až do lona a jeho pestrý odev bol ako dúha. Vôbec nevyzeral ako zlí učitelia z rozprávok a ani ako prísny čarodejník. Luxinka sa uspokojila a dokonca ani neplakala, keď jej rodičia odchádzali a ju tam so starcom nechali samotnú. „ Poď ku mne, maličká,“ ozvalo sa z trónu. Luxinka bez rozmýšľania vykročila. Niečo ju na tom starcovi mocne priťahovalo, niečo, čo z neho vyžarovalo. Luxinka sa s ničím podobným ešte nikdy nestretla a tak bola trochu neistá, čo bude nasledovať. Kolorius vstal z trónu a tiež vykročil smerom k dievčatku. Ako sa k sebe približovali, Luxinka si musela pretrieť oči a uštipnúť sa...čuduj sa svete, starec sa zmenšoval! Keď boli pri sebe už celkom blízko, Luxinka videla, že je len o trošičku vyšší od nej. Uškrnula sa v mysli nad sebou a nad tým, že sa jej predtým zdal byť výnimočný a takmer kúzelný... Musel to byť nejaký trik. Dievčatko sa temer začalo nahlas smiať – zabudnúc na svoje rozhodnutie nerozprávať a nesmiať sa, keď tu zrazu starec opať priamo pred jej očami narástol...Luxinka zastala a vyjavene civela na starca. Tomu samozrejme neušlo nič z jej správania a chystal sa jej to pekne po poriadku vysvetliť. Veď o to ho jej rodičia prosili, aby zo zdivočelého decka vychoval mladú dámu. A to sa dalo jedine tak, že jej začne veci trpezlivo a od začiatku vysvetľovať. Luxinka sa po chvíli spamatala z úžasu. Kolorius ju vyzval, aby sa dotkla jeho ruky. Starec, z ktorého stále vyžarovalo to tajomné svetlo, vystrel ruku smerom k Luxinke. Keď na vás tajomstvo mocne zapôsobí, neopovážite sa neposlúchnuť. Luxinka natiahla svoju malú rúčku a chcela sa dotknúť starcovej zvráskavenej ruky, ale čo sa nestalo... Miesto dotyku starcovej ruky Luxinka iba naprázdno prešla vzduchom. Je to duch! Zhrozila sa. Zrazu starec pred ňou zmizol, rozplynul sa v jednom okamihu. Luxinka bola doterajším vývojom udalostí tak prekvapená, že sa nedokázala zatváriť viac prekvapene, než sa už tvárila, a tak sa iba bezmocne začala obzerať okolo seba. Keď nikoho nevidela, sadla si na zem a po líčkach jej stekali slzičky. Po tejto slabej chvíľke sa Luxinka pozbierala a pretože bola nebojácna a vždy plná nápadov a energie, začala sa rozhliadať dookola a pretože verila tomu, čo raz videla a počula, bola rozhodnutá nájsť starca a na všetko sa ho podrobne povypytovať. Starec totiž objavil, ako na ňu. Stavil na jej bezodnú zvedavosť a trafil sa. Luxinka zistila, že z miestnosti vedie niekoľko dverí. Jedny boli obrovské a vyzerali ako drevené, druhé jemné ako záves z páperia, tretie vyzerali ako tie najobyčajnejšie dvere do kuchyne (a Luxinka by dala krk za to, že majú také isté doma) a štvrté boli...hmm...tie boli ako starec, vyžarovalo z nich niečo tajomne zázračné a neodolateľné. Luxinka sa priblížila k prvým. Ako šla, zistila, že celá miestnosť je obložená zrkadlami, to si predtým nevšimla. V zrkadlách sa všakovako menil a vlnil Luxinkin odraz – raz bola úplne malinká inokedy si zas nedovidela na nos. Pristúpila k dverám a tie boli zrazu malilinké, ešte menšie než Luxinka. Ale nie tak malé, aby cez ne neprešla. Luxinka sa zhlboka nadýchla a stlačila kľučku... Brána do sveta zázrakov bola otvorená. Luxinka sa ocitla na piesku a pred sebou mala nádhernú zelenú oázu. Ani si neuvedomila, ako medzičasom vyhladla a vysmadla! Rozbehla sa, aby sa v oáze osviežila. Ale oáza sa po pár jej krokoch rozplynula a pred ňou ostali iba pieskové duny. Poobzerala sa a oázu zbadala trochu ďalej opačným smerom. Otočila sa teda a vykročila tým smerom. Lenže oáza opať zmizla. Luxinke sa tento vtip zdal byť dosť hlúpy. Prečo jej všetci a všetko pred očami mizne? Sadla si do piesku a dala sa rozmýšľať, čo ďalej. Odrazu sa ocitla priamo v oáze. Naokolo žblnkotala voda, voňalo ovocie a kokos. Starec, ktorého videla na tróne v miestnosti, odkiaľ prišla cez zmenšovacie sa dvere, sedel v tieni pod palmami a stále mal na sebe ten čudný farebný odev. Luxinka podišla k nemu a opýtala sa ho: „ Kolorius, čo sa to deje? Si skutočný alebo znovu zmizneš, keď natiahnem ruku?“ Starec sa zasmial a vyzval Luxinku, aby si k nemu prisadla. Spoločne sa dali do jedla, ktoré mal starec pred sebou a on začal rozprávať. „ Kedysi bola moja veža obyčajná, tmavá, pochmúrna, kamenná stavba. Ja som bol mladý a nenásytný po poznaní. Chcel som všetko vedieť, všetko vidieť a všetko skúsiť. Dlhé roky som chodil po svete a zbieral múdrosť. Učiteľmi mi boli obloha a more, vzduch i oheň, život i smrť, láska i zloba. Napokon som sa vrátil spať do mojej veže a nemohol som už byť takým ako predtým. Neprestal som byť Koloriom, to nie. Ale bol som sebou inak, hlbšie než predtým. Tmavá veža vo mne vyvolávala pocit vazenia, preto som ju prestaval na krištáľ, aby som videl a nechal na seba pôsobiť celý svet. To, čo si videla v miestnosti s trónom, bola hra svetiel, zrkadiel a Tvojho vnímania. Chcel som Ti toto kúzlo darovať, aby si vždy hľadala skutočný svet a nie len jeho odraz. Aby si sa mohla nasýtiť v oáze a aby si nemusela blúdiť púšťou.“ Luxinka ale nerozumela, čo si počať s takým kúzlom a nevedela ani ako vlastne funguje. Starec ju vzal a poukazoval jej všetky miesta, kde toto kúzlo v jeho dome fungovalo. Ukázal jej okná, zrkadlá, ohnuté priestory, odrazové sklíčka, žiarovky a drôtiky, bolo to celé veľmi zložité...a potom starec vytiahol malú farebnú trubicu a dal ju Luxinke. „Toto je dušohľad. Keď sa cezeň zadívaš na človeka, uvidíš mu do duše. Nesmieš však túto schopnosť zneužívať. Dušohľad Ťa po čase naučí vidieť ľudí inak, než len povrchovo a viac ich tak chápať. A potom, keď ho už nebudeš potrebovať, sám zmizne.“ Luxinka slušne poďakovala a starec znovu zmizol. Luxinka nevediac ako, znovu sa ocitla v miestnosti s trónom. Neváhala a vykročila k páperovým dverám. Luxinka nevidela nič, bola tma. Pomyslela si, že asi spí. V tom sa našla na posteli, dookola bol starožitný nábytok a ona vyzerala ako princezná z rozprávky. Vstala, aby sa pozrela z okna a neverila vlastným očiam. Na nádvorí hradu vládol čulý ruch, niečo tam horelo, ľudia behali hore dole, niektorí kričali, iní plakali, zbrojnoši vysadali na kone a kamsi sa chystali. Kráľ stál v strede nádvoria a vyzeral ako Luxinkin otec. Luxinka sa otočila a začala hľadať východ, aby mohla za otcom ísť. Ale nikde nič...Luxinka bola zavretá vo veži. Musí tu byť nejaká tajná chodba...pomyslela si Luxinka, ktorá sa nikdy nevzdávala. A naozaj, hneď prvý kameň, ktorého sa dotkla sa pohol a pod ním sa objavilo tajné schodisko. Luxinka si vyhrnula šaty a vstúpila na schodisko. Všade bol prach a pavučiny, na stenách horeli pochodne a v diaľke bolo vidieť svetlo. Luxinka sa však ledva vošla v tých obrovských šatách do úzkej chodby. „Ach, keby mi tie šaty tak nezavadzali, zišlo by sa mi niečo praktickejšie, napríklad....“ ani to nedomyslela a už mala na sebe nohavice, tričko a bundu. Kráčala ďalej až došla na koniec tunela a ocitla sa v stene skalného útesu, odkiaľ viedla zdá sa len jediná cesta. Dole do rozbúrenej riavy. Luxinka nevedela, čo si počať ďalej. Zrazu začula strašný zvuk. Vychádzal priamo z útrob hradu, z ktorého práve odišla tajnou chodbou. Znelo to, akoby tam bol nejaký hrôzostrašný tvor. Drak!!! Luxinke to došlo, samozrejme, drak, ktorý má uniesť princeznú a tá je preto zamknutá a strážená vo veži. A ona je tou princeznou...“Potrebujem lano, inak sa odtiaľto nedostanem...“ Pozrela sa pred seba a na zemi ležalo zvinuté lano. S použitím lana sa Luxinka dostala z útesu a preplávala rieku. V diaľke za sebou nechávala hrad, kráľovského otca a dúfala, že i draka. Teraz ho už jasne videla, nad hradom lietal drak, sem tam chrlil oheň a neustále dorážal do veže. Musí si dať pozor, aby na seba nijak neupozornila, musí sa skryť, musí zabiť draka! To je jej jediná šanca. Ale ako???! Draci mávajú svoje slabé miesta...rozmýšľala, či tento má niekde ukryté svoje srdce, ktoré treba nájsť a zničiť alebo či existuje tajomný starodávny meč, ktorým mu treba odseknúť hlavu...ale nevedela na to prísť. „Keby mi tak mohol niekto poradiť,“ pomyslela si. Zrazu pred sebou uvidela sovu a tá prehovorila na ňu ľudským hlasom. „ Princezná, premôcť draka môže len odvaha, statočnosť a čisté srdce. Ak niekto taký príde do jeho brlohu, vezme do ruky dračiu šupinu a vysloví „ už nebudeš viac slúžiť zlu“, drak sa razom stane krotkým domácim zvieratkom.“ Luxinka sa sove poďakovala a šla hľadať dračí brloh. Ako tak šla, rozmýšľala, kde by mohol drak teraz byť a kde nájsť dračiu šupinu. Prišla k vysokej hore s jaskyňou, z ktorej sa dymilo. To musí byť ono, pomyslela si. Vyškriabala sa až do jaskyne a chcela sa pustiť do hľadania šupiny, keď tu zrazu za sebou počula dračí rev...Už bolo neskoro, pretože drak svojím mohutným telom zatarasil východ z jaskyne. Zbadal Luxinku a vykročil smerom k nej. Jeho červené oči tleli ako oheň a pri ich pohľade tuhla krv v žilách. Luxinka nemala šancu... drak si bol istý, že Luxinka neunikne. Luxinka bola na smrť vystrašená a v tej chvíli si priala jediné: odletieť odtiaľ tak ďaleko, ako len je to možné. A zrazu jej na chrbte čosi vyrašilo. Luxinka roztiahla krídla a razom jej nebolo. Uletela prekvapenému drakovi spred nosa. Letela a letela, dňom i nocou, nikde sa nezastavila až padla únavou na zem. Keď sa prebrala, videla, že je na malom ostrove. Začalo jej to dochádzať...veci sa diali presne, ako si ona predstavovala...posteľ, tajná chodba, sova, drak, krídla...mohla si vlastne zapriať čokoľvek a stalo by sa to. Začala teda myslieť na mnoho vecí, po ktorých kedy túžila a tie sa začali zhromažďovať na ostrove. Už ich bolo toľko, že hrozilo, ž ostrov sa potopí...ale Luxinka pokračovala, nedbajúc na nič. Priala si a priala...až napokon sa celý ostrov s rachotom potopil a Luxinka sa zachránila iba tým, že znovu použila svoje krídla... Hmm...mala by som si popriať vačší ostrov, premýšľala...už už sa chystala toto prianie premeniť na skutočnosť, keď v tom zbadala starca, ako letí vedľa nej. Kolorius sa na ňu smutne pozrel a letel ďalej. Luxinka bola zvedavá, kam letí a tak sa pridala k nemu. Leteli dlho v ústrety zapadajúcemu slnku a Luxinka už začala byť netrpezlivá. Vtom starec prehovoril: „ Luxinka, môžeš mať všetko, na čo si pomyslíš. Môžeš byť úspešná, môžeš mať peniaze, môžeš mať všetky hračky na svete a môžeš prinútiť ľudí, aby Ti slúžili. Môžeš nechať zmiznúť a môžeš nechať žiť. A nie sú to čary, všetko toto máš vo svojej hlave. Tak, ako sa na svet pozeráš, koho a čo nechávaš miznúť a koho naopak postavíš po svojom boku, o tom rozhoduješ jedine Ty. Či necháš Tvoj svet potopiť sa do mora ničoty, pretože bude plný márností alebo sa budeš vznášať na krídlach a vychutnávať západy slnka...to je na Tebe. Chcel som Ti dať tento darček, krídla. Nechaj si ich, kým ich budeš potrebovať. Nebude ich vidieť nik, iba Ty. Keď budeš chcieť, môžeš odletieť. Ale nezabudni, krídla sú na to, aby Ťa priblížili k oblohe a nie na to, aby ti pomohli utiecť z problémov...“ Potom spoločne leteli ešte chvíľku a starec sa zmenil na čajku. Luxinka si pomyslela, že by rada videla opať miestnosť s trónom a razom sa tam i ocitla. Ďalšie dvere vyzerali ako dvere do ich kuchyne, ako si ich pamatala z domova. Hmmm...vlastne trochu jej chýba...mamka, ocko a všetko, čo poznala. Matne si ešte spomínala, že ju poslali k starcovi, ale prečo, na to si spomenúť nevedela. Mala pocit, akoby u starca strávila celý život. Doma jej nerozumeli, nemohla robiť, čo chcela, vždy jej za to bolo len vynadané. Nikto jej nikdy nič nevysvetlil a ona bola taká zvedavá... A starec, ten jej ukazuje stále nové veci, je to vzrušujúce... RACH!!!! RACH!!! Z myšlienok ju prerušil hluk, ktorý vychádzal spoza dverí. Luxinka siahla na kľučku, otvorila dvere a vkĺzla dnu. Ocitla sa v malej veľmi špinavej izbe. Na zemi ležala rozbitá nejaká nádoba a vedľa nej plakalo asi sedemročné dieťa. Luxinka podišla k nemu a chcela mu pomôcť, ale zistila, že dieťa ju nevidí. Bola pozorovateľkou príbehu, ktorý sa odohrával v malej izbe. Ozval sa krik a do izby sa vrútila matka. Dieťa sa triaslo od strachu a chcelo matke vysvetliť, ako došlo k rozbitiu vázy, ale matka mu nedala šancu. Jediným pohľadom zhodnotila situáciu a trest bol odmeraný na pár faciek. Potom matka odišla a dieťa začalo zbierať črepiny zo zeme. Stále plakalo, nemohlo prestať. Matka prišla, znovu kričala a zakázala dieťaťu plakať, vraj ju ruší pri práci. Luxinke sa to prestalo pozdávať, tá matka nie je normálna, pomyslela si. Ale čo otec, ako to, že to dovolí? Vtom sa otvorili dvere a dnu vstúpil pán v pekných šatách. Na obočí mal piercing a len čo si vyzliekol sako a vyhrnul rukávy na košeli, všimla si Luxinka jeho výrazné tetovanie. Z vrecka na šatách vytiahol akýsi sáčok s bielym práškom, cestou kopol do decka, ktoré stále zbieralo črepiny a sadol si do rohu miestnosti. Dieťa sa skrylo za kreslo. Otec začal zo sáčku vysypovať prášok na lyžicu a len čo sa rozhorel oheň, prišla matka. Prisadla si k mužovi a dieťa, ktoré túto situáciu už dôverne poznalo, sa snažilo nedať o sebe vedieť. Rodičia o chvíľu začnú vyvádzať, budú šalieť po celom byte a takto až dlho do noci. Ráno budú spať a potom sa to bude opakovať. Chlapcov jediný únik bola škola, kde ho však kvôli jeho výzoru šikanovali. Preto tam nechcel chodiť, radšej bol doma za kreslom a sníval...dnes mal v ruke črepiny...už to raz videl, keď bol u nich mamkin kamarát a ten bol celý krvavý. Povedali mu, že šiel na miesto, kde je krásne a nik netrpí. A tak si chlapec povedal, že pôjde tiež... Luxinke tiekli po lícach slzy, snažila sa kričať na rodičov, ale tí nevnímali. A spod kresla tiekla krv...tiekla a tiekla...Zrazu sa obraz zmenil a Luxinka sa ocitla v raji. Uvidela chlapca, ako sa hrá s inými deťmi. Boli veselí. Vedľa nej stál Kolorius. Luxinka ho zahrnula mnohými otázkami a starec jej trpezlivo odpovedal. Na niektoré však odpoveď nemal. „ Dieťa, vidíš, vo svete je veľa nespravodlivosti a utrpenia, ľudia si spôsobujú navzájom veľa zlého. Každý máme ale v sebe hlboko zakorenené dobro, pravdu a lásku. Nedovoľ nikdy, aby láska v Tebe ostala len pre Teba. Rozdávaj ju plným priehrštím okolo seba. Ľudia sú hladní po láske. Ako tento malý chlapec. Nikdy lásku nedostal. Preto umrel. Chcel som Ti darovať tento darček – vedomie lásky.“ Podal jej drobný prívesok. Bola v ňom maličká fotka jej rodičov. Luxinka si spomenula, že ho dostala od mamky na posledné narodeniny a stratila ho. Pritisla si ho k srdcu a utrela si slzy. Pozrela sa ešte raz na chlapca, ktorý sa stále hral a vzápatí sa ocitla v miestnosti s trónom. Posledné dvere žiarili. Cez ne práve vstúpil starec, ktorý žiaril tiež. Luxinka sa k nemu rozbehla a objala ho. Pozrela sa naňho a povedala: „ Už sa nebojím Tvojej žiary, Kolorius, viem, že nie je nebezpečná. Ale stále neviem, odkiaľ vychádza.“ Kolorius sa usmial a povedal. „ Dostala si odomňa tri dary: dušohľad, krídla a vedomie lásky. Sú to veci, ktoré som na svojej ceste svetom našiel v každom ľudskom živote, ktorý bol šťastný. Sú to veci, ktoré keď sa naučíš používať, otvoria v Tebe zdroj svetla. Žiara, ktorú vidíš, pochádza zo zdroja svetla, ktoré je vo mne. Je i v Tebe, i v tvojich rodičoch, priateľoch. Vo všetkých ľuďoch. Keď sa tieto svetlá spoja, zhmotnia Múdrosť. V každej duši je miesto, ktoré môže vyplniť jedine ona. A tá potom bude žiariť. Luxinka, si výnimočné dieťa, váž si, čo máš a nenechaj sa o to obrať dospelými, ktorí v sebe svetlo stále hasia. Naopak, pomáhaj im ho znovu rozžiariť. To bude Tvojou úlohou, keď sa vrátiš domov. Toto je môj posledný darček pre Teba. Starec vystrel ruku a podal Luxinke zapaľovač. Potom starec dýchol na Luxinku a pomaly, pomaličky z nej začalo tryskať jemné svetlo... A teraz, Luxinka, použi svoje krídla a leť...“ Luxinka poďakovala a už aj letela smerom k otvoru na vrchole krištáľovej veže, smerom k modrej oblohe, smerom do tepla domova, smerom k svetlu... Odkedy prišla domov, ľudia v Šedozemi sa nestačili diviť tej zmene. Luxinka bola ako malé svetielko, ktoré rozžiaruje každé srdce a prebúdza dobro všade, kadiaľ preletí...pardon, všade, kde sa objaví. Keď vyrástla, Šedozem už nebola taká, ako predtým. Bola krajšia, žiarila. Žiarila ľuďmi žijúcimi v nej.