stymfal

ERASMUS:)

Dnes mi prišiel email z erasmus office, že moj level jazyka vzbudzuje pohoršenie, a preto mám upovedomiť budúcich prichádzajúcich študentov, aby tento aspekt nezanedbali. Povzdychla som si a začítala sa znovu do jednej z posledných lekcií Italšiny pro samouky. Mám, čo som chcela. Learning by doing. Akčnosť. Dobrodružstvo. Nové veci. Slobodu. Ale aj tak stále nemám ten pocit…

            Že aký? Vlastne, neviem aký… Asi pocit zmysluplnosti? Toho, že som na tom

„mojom“ mieste na svete? Alebo sa len potrebujem nakopnúť? Rozhodnúť?

Zozodpovednieva sa nám, mne…

Všetko sa to začalo v zime 1986…a odkedy si pamatám, vždy som bola tá rozumná najstaršia sestra, ktorá sa starala o svojich krpatých súrodencov a bola príkladom…Niekde hlboko v podvedomí sú ešte zážitky s raného detstva, kedy som občas zlomyseľne „bratovraždila“. Potom ešte vyvádzanie na kapitánke s deckami z bytovky, skryvky a iné pestvá „v školke“ oproti… Boli to časy objavov rozneho druhu a pochovávania snehuliakov. Potom prišiel osemročný gympel a skončilo sa flákanie po vonku, našim sa začali rodiť ďalšie deti, a tak som svoje posobisko presunula domov. Učila som sa a hrala na mamku číslo 2. Na to učenie som bola chvíľu dosť úchylná a bohuvďaka, že mi to nezostalo...Neznášala som, keď všetky učky za mojím chrbtom hovorili, že chodiť po olympiádách sa vylučuje s bezstarostným detstvom…Naozaj mi to liezlo krkom. Robila som to rada, aj keď to možno nebolo úplne normálne a detské. Najprv som dosť drela, na základke som vobec nebola medzi najlepšími, čo sa týka známok, ale postupne mi to začalo ísť akosi samo a rýchlo, takže som mala veľa času nazvyš…a ten som trávila doma s deťmi.Tak som si na to zvykla, že keď sa mi niekam nechcelo, vyhovorila som sa na to, že sa musím starať o deti…A zaberalo to na moje násťročné svedomieJ

            No a potom, niekedy medzi tým, ako som sa stala skautkou a začala chodiť na strednú,

som objavila knihy…To bol ďalší svet sám o sebe. Je ním doteraz. Začínala som

Medzi nami dievčatami, Slávnou paťkou, Mayovkami a Verneovkami. Postupne som sa prepracovala k Tolkienovi, Lewisovi, Steinbeckovi, Bachovi, Coelhovi, Exuperymu, Balzacovi, Shakespearovi, Saroyanovi…a mohla by som pokračovať ešte chvíľu.

Nedá sa nepokračovať ďalšou dimenziou…skautingom. Počas celej strednej školy som ním žila úplne naplno. Ideálmi, družinovkami, tábormi, akciami…až do istého momentu, ale o tom inokedy. Skauting mi dal do života viac, než dokážem dať tu na papier. Bolo to učenie hrou a dobrodružstvom. Ľudský potenciál, ktorým skauting vo Svite (mojom rodnom meste) disponoval, bol úžasný a nebyť tých pár skvelých ľudí, ani svitský skauting nie je tým, čím ostal v mojej pamati.

            Osemročný gympel. Sedem pohlaví (a osme svaté), BigBít, Ždiar, Hrabušice,

Ružbachy, Hranovnica…všetky spoločné výlety a úlety a bejbinkine mamičkovské veľké srdco…nebolo to vobec o škole, bolo to o vzťahoch a spoločnom čase. O momentoch, ktoré ostanú navždy tak, ako sa stali. Navždy smutne, navždy veselo…navždy poučne…navždy trhlo…navždy v nás. A po rokoch znovu nové…rozhovory…fotky…tituly…dospeli sme???

Dostala som Čajku Jonathana v angličtine…potom aj v slovenčine…a na obe chvíle musím spomínať so slzou v oku. Čajka bude pre mňa vždy silná a plná spomienok. Ako veci, ktoré dostanete od milovaných osob…keď sa odmilujete, zostanú vám už len veci.

            A dostala som sa predsa len až na univerzitu. Univerzita Karlova v Praze, První lékařská fakulta…niekedy v lete 2004…prijali mááá!!!! Hurá!!! O Prahe, ktorá zo mňa spravila osobu, ktorou teraz som, budem písať inokedy…A už sa na to teším…

            Naozaj sa toto všetko stalo?Sú to len slová na papieri… Nie sú vaše, vy ste ich neprežili, nič pre vás neznamenajú…Och, aké je to relatívne. Aké krásne a výsostne „naše“ sú naše spomienky… Pre nikoho neznamenajú to, čo pre vás. Iba pre vás vystúpili z hromady času a existujú…