Smrť je v dnešnom svete tak trochu tabu (vraj to slovo pochádza niekde z polynézskych ostrovov). Tabu označuje osoby alebo veci s posvätnou (alebo nečistou) mocou, ktorá sa považuje za nebezpečnú. Internetová definícia nesedí celkom presne na to, o čom chcem písať, takže to, čo tabu v tomto prípade vyjadruje, by som nazvala tiež stratégiou spoločenskej desenzibilizácie.
Keď niekomu poviem, že chcem robiť onkológiu a paliatívnu medicínu, nasleduje zaujímavá plejáda reakcií. 1. To je ťažký obor...treba odvahu, ja by som to robiť nemohol... 2. Z paliatívnej medicíny sa dá atestovať? (prípadne Čo je to paliatívna medicína?) 3. Prečo preboha?
Včera mi doktor na urgentnom príjme položil otázku, že ako to, že sa budem mocť pozerať na toľko smrti... bezmocne. Že on to nezvláda...že aj keď mu privezú nejakú traumu, mladého človeka, že to vždy veľmi ťažko nesie...že má radšej ľahké prípady. Ostatne, kto by nemal... Zvyknem odpovedať, že každý obor má svoje trápenia a radosti. Teraz však rozmýšľam nad tým, či je smrť naozaj tak strašná, že od nej ruky preč.
Kedysi zvykol najstarší syn prijímať v okamihu otcovej smrti od neho bozk s posledným výdychom. Keď som sa k tejto informácii svojho času dostala, bola som ohúrená a veľmi príjemne prekvapená. Aké nádherne jednouché gesto. Dnes - nemocnica ("ideálne LDNka" resp. geriatria), v lepšom prípade hospic a v ojedinelom smrť doma v kruhu blízkych. A okolo smrťostrašiaka veľké vákuum...v školách, v rodinách, v médiách. Akoby smrť existovala iba v akomsi paralelnom svete. "Len ju neprivolať do toho nášho - pozemského svetíka..." Zástava mozgovej cirkulácie a tým veškerá diskusia hasne.
Ale (čo ak) je to inak...Smrť ako integrálna a legitímna súčasť života, porovnateľná s detstvom, mladosťou, dospelosťou, starobou... Ďalší krok na ceste do neznámych končín, odkiaľ nijaký pútnik sa nevracia. Hodná byť prežitá naplno. Prežitá nie preživorená - sociálne dávno odpísaná existencia ležiaca na polohovateľnej antidekubitálnej posteli... Smrť ako dobrá smrť, sestra smrť. S deťmi, drahými a všetkým tým obyčajným životom naokolo, nie zatlačená za antiseptické steny nemocníc.
Smrť nie je strašiak, nie je dobré, keď ostáva tabu, nie je ani nebezpečná...je úplne obyčajná, každodenná, je to vlastne základná ľudská predispozícia (ako nám predostrel pán Heidegger). Život ako množstvo ostrovov v mori, na jednom nás čaká aj ona... dobré je sa na ňu pripraviť a pokúsiť sa čeliť jej so cťou hodnou tejto dámy.
Mám rada, keď sa život žije na plno. Preto chcem robiť to, čo chcem robiť.
Komentáre
skvele
dakujem, hanka...
Stymfal,
"mrt doma v kruhu najblizsich...to je ludske, nie zabit (fyzicky ci socialne) niekde v ustave na to urcenom..."
Smrtživočicha, je něco jako nutné ukončení cesty.
Nebojte se smrti!
Nakonec, ještě máte možnost natrefit na nějakýho ajatoláha , co vám vysvětlí cestu k osvícení, reinkarnační proces a budete umírat samy mezi stisky rukou příbuzných. Ale radostně, s nadějí, že se znova vrátíte jako hovno holubí.
re...?